Fámy a fakty okolo futbalového štadióna Artmedie PDF Tlač Email
Poslanci sa postavili za likvidáciu ligového štadióna“ alebo „Miestni poslanci pochovali ligový šport v Petržalke.“ Takéto a podobné bombastické vyhlásenia  si mohli občania prečítať v tlači v lete roku 2006. Navyše moje vystúpenie v zastupiteľstve média prekrútili a okrem iného napísali: „Za výstavbu je aj poslanec Oliver Kríž, podľa neho totiž štadión Artmedie nemá pre mestskú časť žiadny úžitok“ (20.07.2006; Bratislavské noviny; č. 26/2006, s. 6; Bartovic Gustav).


Aj na základe týchto mediálnych kačíc som bol niektorými ľuďmi vnímaný ako nepriateľ ligového futbalu a hrobár FC Artmedia. Mnohí ma dokonca podozrievali, že som na pléne vystúpil a následne hlasoval pod vplyvom  mastného úplatku.  Keďže ani jedno z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde, rad by som uviedol na pravú mieru pár faktov.

Majiteľom štadióna a pozemku pod ním bola spoločnosť, ktorá vlastnila aj FC Artmedia. Táto spoločnosť sa sama a dobrovoľne rozhodla, že na tomto štadióne už hrať nechce. Argumentom spoločnosti bol fakt, že štadión je zastaraný a malý, a tak nevyhovuje prísnym kritériám na usporadúvanie medzinárodných zápasov. Toto rozhodnutie mohla samospráva len zobrať na vedomie, nakoľko nie je v moci komunálnych poslancov aby niekoho prinútili hrať tam, kde hrať nechce.

Následne majiteľ spomínanej spoločnosti požiadal hlavné mesto SR Bratislavu o zmenu územného plánu v danej lokalite. Vydieračským spôsobom sebe vlastným postavil problém do tejto polohy: buď mi povolíte zmenu územného plánu a ja tam vybudujem športový hotel zo zázemím pre futbalovú administratívu, alebo nechám štadión schátrať (a nasťahujú sa doňho bezdomovci). Taktiež zaznel nepriamy prísľub na vybudovanie náhradného štadióna. Vtedy tomu všetci verili: majiteľ firmy bol zároveň majiteľom ligového mužstva a predsa by ho nenechal bez štadióna! (To vtedy ešte nikto netušil, že celý klub predá a kúpi si iný).

O zmene územného plánu rozhoduje Mestské zastupiteľstvo v Bratislave. Ako podklad k svojmu rozhodovaniu si vždy vyžiada vyjadrenia od mnohých dotknutých subjektov. Jedným z nich je aj Mestská časť Petržalka. Treba tiež poznamenať, že ani jedna z oslovených inštitúcií nemá právo „veta“ (alebo blokovaciu právomoc). Inak povedané: ak by sa Petržalka vyjadrila proti, nie je to nijako záväzné pre Mestské zastupiteľstvo. Vyjadrenie má odporúčací charakter.

Petržalské miestne zastupiteľstvo teda malo vyjadriť svoj názor a stálo pred dilemou. Majiteľ futbalového klubu totiž Mestskej často prisľúbil 10 miliónov korún na rozvoj mládežníckeho futbalu v Petržalke. To všetko za (nezáväzné) stanovisko, ktoré asi aj tak nezmení záverečný verdikt mestského zastupiteľstva. Hlavné mesto bolo už viac-menej rozhodnuté, nakoľko zámer obhajovala aj vtedajšia námestníčka primátora pre územný plán.

Niektorí Petržalskí poslanci sa rozhodli urobiť si z tohto rozhodovania politickú tému. Postavili sa do pozície záchrancov športu v Petržalke, aj keď vedeli že na rozhodnutí majiteľa klubu nič nezmenia. Ja som skôr cítil tendenciu k pragmatickému rozhodovaniu. Na jednej strane sme mohli prijať negatívne zamietavé stanovisko, ktorým by sme však asi nič nedosiahli (okrem pochybných politických bodov). Na strane druhej bolo pragmatické rozhodovanie: podporíme vopred rozhodnutú vec (majiteľ aj magistrát už mali jasno) a získame niečo pre našu mestskú časť. Petržalka vybuduje za 10 miliónov Sk tri futbalové športoviská pre našu mládež. Aby zmysluplne trávili voľný čas a nehľadali cestu k drogám, alkoholu a hracím automatom.

V rozprave tiež zaznelo moje vyjadrenie, ktoré bolo následne médiami mnohokrát prekrútené. Vyslovil som sa v tom zmysle, že Mestská časť štadión momentálne nevyužíva pre svoje komunálne aktivity. Trénuje a hrá tam vybraná skupina ligových futbalistov a každú sobotu tam chodí „relaxovať“ (tiež relatívne úzka) skupina fanúšikov. Ale ide v každom prípade o rozvoj pasívneho športu (pozeranie, povzbudzovanie) a nie aktívneho (tréning, hranie) športu obyvateľov Petržalky.

Hlasoval som vtedy podľa svojho vedomia a svedomia. Ak som tým niekomu uškodil, tak sa mu ospravedlňujem. Naozaj som pevne veril, že svojim rozhodovaním pomôžem rozvoju mládežníckeho športu v Petržalke. Žiaden mastný úplatok som nezobral a vtedajšieho pána majiteľa Artmedie som v živote nevidel.

To, že nakoniec nedodržal voči Mestskej časti čo vtedy sľúbil je už iný príbeh. Moja vlastná naivita mi priniesla dve veľké ponaučenia: jednak nedať na sľuby rôznych „veľkých hráčov“ bez konkrétnych záruk. A taktiež som zistil, že je neradno sa k niečomu vyjadrovať pred polo dementnými novinármi, ktorí práve bažia po senzácií. Ďalšia životná lekcia komunálnej politiky...

 


OLIVER KRÍŽ

Poslanec MsZ

 
Obrazok, s.r.o. - reklamna agentura